Keď sme sa rozhodli navštíviť pátra Branka Tupého, riaditeľa Domova sociálnych služieb (DSS) v Radošine, Detského domova a Domova sociálnych služieb v Močenku, nevedeli sme, čo nás čaká.
Po vstupe do kaštieľa sme však zistili, že tu žijú a pracujú dobrí a milí ľudia. A z plných pľúc sme sa nadýchli atmosféry plnej pokoja a lásky k blížnym.
(článok je prevzatý z Katolíckych novín, kde bol uverejnený dňa 8. novembra 2007 )
Odkedy existuje Komunita Kráľovnej pokoja?
Komunita Kráľovnej pokoja bola založená v roku 1993 ako mimovládna organizácia s cieľom pomáhať chlapcom po ukončení ústavnej výchovy v detských domovoch a špeciálnych internátnych školách. Je to však aj rehoľná komunita.
Prečo vznikla?
V tom čase som chodil v rámci civilnej služby do nemocnice v Nitre. Vtedy som sa zoznámil s lazaristom pátrom Rudkom Priedhorským. Vždy som túžil po živote v komunite. Po skončení civilnej služby som chcel ísť do jednej z komunít. Otec Rudko mal zase skúsenosť s chlapcami, ktorí v osemnástich rokoch ukončia ústavnú výchovu, najmä v špeciálnych internátnych školách, a potom nemajú kam ísť. Chcel im nejako pomôcť. Predtým už pomáhal zakladať aj útulok pre dievčatá v Banskej Bystrici. Pre chlapcov však niečo také vtedy u nás nebolo. Spojili sme naše myšlienky a na jeseň 1993 sme založili komunitu Kráľovnej pokoja. Štatút Komunity schválil vtedajší nitriansky diecézny biskup Ján Chryzostom Korec. Konferencia biskupov Slovenska udelila súhlas na pôsobenie komunity na území celého Slovenska.
Sídlite v biskupských kaštieľoch, niekdajších letných sídlach nitrianskych biskupov. Ako ste ich získali?
Písali sme na biskupské úrady s prosbou, či sa nenájde vhodný objekt, pri ktorom by bola aj poľnohospodárska pôda, kde by sme s takýmito chlapcami chceli začať žiť a pracovať. Dostali sme rôzne ponuky. Otec kardinál Korec nám ponúkol kaštieľ v Radošine, ktorý bol v tom čase prinavrátený Cirkvi. Nasťahoval som sa tam s prvými chlapcami – bolo ich asi päť. Nebola tam však ani elektrina, ani voda, vlastne nič.
Ako ste tam vtedy žili?
Bola tam veľká zima, preto sme museli na nejaký čas odísť. Moji rodičia prijali dvoch chlapcov, ďalší chlapec mal rodinu. Keď silná zima ustúpila, vrátili sme sa. Bývali sme znovu v jednej miestnosti, kde sme mali sporák na drevo, ktoré sme si museli nahotoviť v lese. Vodu sme si nosili vo vedrách, pred farou bola ručná pumpa, svietili sme petrolejovými lampami. Nemali sme peniaze na odbornejšie práce, takže sme len čistili okolie, upratovali vnútro kaštieľa a písali množstvo listov so žiadosťami o finančnú pomoc a posielali ich po Slovensku, ale aj do zahraničia.
Kto vám vtedy najviac pomohol?
Ako prvá nám pomohla organizácia Renovabis z Nemecka. Prispela však len na poľnohospodársku činnosť. Začali sme totiž chovať kozy a obhospodarovať dvojhektárovú záhradu za kaštieľom. Tam sme zasiali prvýkrát jačmeň, pestovali sme aj zemiaky a zeleninu. Postavili sme skleník. Neskôr nám pomohol aj nemecký katolícky ordinariát, aj dar cez Renovabis bol vlastne od neho. Väčšou sumou nám prispel na veľký traktor. Postupom času sme pribrali do hospodárstva sedemhektárový sad gaštanov a ďalšie role, po určitom období sme obhospodarovali šesťdesiat hektárov pôdy. Na rekonštrukciu kaštieľa nám najviac pomohli Združené nadácie z Holandska, ale aj ordinariáty z Belgicka, Rakúska a Nemecka – najmä na vybudovanie Kaplnky Kráľovnej pokoja, Matky milosrdenstva, v kaštieli.
Aký je stav v Radošine dnes?
Znižovali sme výmeru, lebo je to veľa práce, a pretože sme prijali veľa chlapcov a sme aj v Močenku, je toho dosť, prvoradá je však služba. Výmeru sme teda znížili na 30 hektárov. V Radošine nie je len rastlinná výroba, ale máme aj dve jalovice, býčka, kozy, ovce, prasce, päť kráv. Prvú kravu sme volali Milka a dostali sme ju od istej panej z Čadce. V Močenku máme ovce, kravu, koňa, prasce.
Majú chovanci záujem starať sa o hospodárstvo?
Starostlivosť o zvieratá má aj výchovný účinok. Vidia, že zviera nemôže zostať hladné, tá kravička bučí, preto to nie je o nálade, či sa im chce, alebo nechce, ale jednoducho ich to učí plniť si povinnosti. Môžem povedať, že z prvých chlapcov, čo k nám prišli, sú už zodpovední mladí muži, na ktorých sa dá spoľahnúť.
Ako sa k vám môžu chlapci dostať?
Ľudia zavolajú a my im povieme, aké sú u nás podmienky. Dostávame veľa rôznych žiadostí o umiestnenie. Kritériom je, že sa staráme o chlapcov, ale už máme aj dievčatá – sú v Detskom domove v Močenku. V prvom rade sme vznikali pre chlapcov bez rodinného zázemia. Chlapci, ktorí v osemnástich rokoch, prípadne neskôr končia ústavnú výchovu, nie sú ešte schopní začleniť sa do spoločnosti, nemajú skúsenosti, zručnosti, návyky. Niektorí majú mentálny postih, ktorý si vyžaduje sprevádzanie, lebo inak by sa vo svete stratili. Máme však aj prípady, že chlapec bol v rodine problémový, na nejaký čas prišiel k nám do komunity a potom sa vrátil do rodiny.
Ako vyzerá bežný deň vo vašej komunite? Modlíte sa spolu?
Máme spoločné ranné chvály, chlapci sa pomodlia pri jedle, potom sa pracuje, každý je zadelený na svojom úseku, menší z Detského domova sú v škole, o 12.00 je modlitba posvätného ruženca, nasleduje obed a po ňom ďalšia práca. Svätú omšu máme každý deň okolo pol siedmej večer. Program v Radošine je podobný ako v Močenku. Ak nie je svätá omša večer, modlíme sa ruženec Božieho milosrdenstva.
Zúčastňujú sa na modlitbách aj chlapci, ktorí nie sú veriaci?
Keď prídu noví chlapci a nie sú veriaci, môžu sa dohodnúť s vychovávateľom, že nepôjdu na svätú omšu, a tak majú iný program. Na modlitbu posvätného ruženca však chodia aj chlapci, ktorí sa nemodlia. Prechádzajú vývojom, postupne sa viere otvárajú. Niektorí z chlapcov u nás už prijali sviatosti.
Koľko chovancov máte v súčasnosti v Radošine a v Močenku?
Momentálne máme v Radošine 20, v DSS v Močenku 28, v Detskom domove 37.
Čo je vlastne cieľom Komunity Kráľovnej pokoja? Okrem toho, že pomáha mladým mužom v kaštieli v Radošine, ktorí sa ocitli na ulici a deťom a mladým bez rodín v kaštieli v Močenku?
Prioritou je, aby mal chlapec predtým, než sa osamostatní, nejaké zázemie. Aby od nás odchádzal do takého prostredia, kde bude mať človeka, s ktorým bude mať dobrý vzťah a ktorý bude nad ním držať akoby ochrannú ruku. Je to podobné, ako keď sa mladí vezmú, založia si rodinu, no naďalej sú v kontakte s rodičmi, ktorí im radia v ťažkých situáciách a podržia ich. O niečo také ide aj nám. Pravdaže, máme k chlapcom dobrý vzťah, ale každý z nich hľadá a čaká niečo individuálne zvonku, niekoho, ku komu by mohol aj prísť na nejaký čas a chvíľu tam žiť. Ďalším naším cieľom je podporiť rast osobnosti chlapcov. Mnohí z nich si u nás zvýšili vzdelanie, absolvovali rôzne kurzy, získali pracovné, ale aj komunikačné zručnosti, prehĺbili si zásady spôsobu spoločenského správania sa, vystupovania na verejnosti, pri kontakte s úradmi.
Prečo ste zriadili aj Detský domov?
V roku 2003 nám otec kardinál Korec ponúkol kaštieľ v Močenku. Sestry vincentky, ktoré tam žili 50 rokov, oznámili Nitrianskemu biskupstvu, že z kaštieľa odchádzajú. Nakoľko kapacity v Radošine už boli nedostačujúce, rozhodli sme sa túto ponuku prijať. V Močenku sme začali pracovať už aj s deťmi, aby sme mohli participovať aj na výchove mladšej generácie. Do Detského domova prijímame už aj dievčatá. Do DSS prijímame dospelých klientov s mentálnym, ale aj telesným postihnutím. V súčasnosti máme všetkých klientov mobilných, ležiace stavy nemáme. Pri DSS sme založili aj Domov dôchodcov. Máme v ňom jedného dedka a dve staršie panie. Jedna z nich, sestra Milka, ktorá pochádza z Radošiny, je zároveň v treťom ráde v našej komunite. Skúšame prepojiť mladých chovancov so staršími. Starší sú radi, že sa majú s kým porozprávať, odovzdávať skúsenosti. Priestory nie sú oddelené, jedáleň je spoločná, spolu chodíme aj na púte. Urobil som si vodičský preukaz na autobus, ktorý parkujeme za kaštieľom.
Mohli by ste povedať niečo bližšie o spiritualite Komunity Kráľovnej pokoja?
Máme troch patrónov – prvým je sv. Vincent de Paul. Otec Rudko bol totiž lazarista. Išlo nám o službu chudobným. Keďže ide aj o výchovu, začali sme sa venovať preventívnemu systému sv. Jána Bosca, ktorý sa stal naším druhým patrónom. A čo sa týka duchovnej cesty, je našou patrónkou sv. Terezka Ježišova. Táto najmladšia učiteľka Cirkvi nás učí ceste duchovného detstva, ceste zasväcovania sa Božiemu milosrdenstvu. Od roku 1997, keď bola Jánom Pavlom II. vyhlásená za učiteľku Cirkvi, putuje jej relikviár po celom svete. Terezka takto navštívila už 40 krajín na všetkých kontinentoch sveta, teraz je v Maďarsku. Je našou veľkou túžbou, aby relikviár prišiel aj na Slovensko. V kaplnke v Radošine je pod obrazom Božieho milosrdenstva v obetnom stole srdce, kde sú tri kvapky a v každej z nich je relikvia, kúsoček kosti každého z týchto patrónov.
Boli situácie, keď ste to chceli vzdať a odísť od načatého diela?
ťažké situácie sú stále. Nikdy som sa však nechcel vzdať. Vždy som hľadal riešenie ako ďalej.
Kedy ste najviac cítili pomoc Panny Márie, Kráľovnej pokoja?
Keď sme začínali, mali sme celodenné aj nočné adorácie. Všetko staviame na modlitbe. Modlitba veľmi pomáha. Ja cítim pomoc Božej Matky stále. Keby jej nebolo, určite by to nešlo. Pri toľkých chlapcoch a pri toľkej činnosti sa stále modlím najmä za to, aby sa niekomu nestal nejaký úraz, aby sme všetci boli neustále pod jej materskou ochranou, aby chlapci v Panne Márii objavili svoju Matku.
Ako vám ľudia – veriaci mimo Komunity Kráľovnej pokoja – pomáhajú?
Pošlú nám peniaze, dajú si odslúžiť sväté omše… Istá pani zo Starej Haliče nám už roky posiela ponožky a iné veci. Osobne sme sa s ňou nikdy nestretli, je však veľmi milé, že na nás myslí.
Neplánujete rozšíriť pôsobenie Komunity Kráľovnej pokoja aj v iných diecézach?
Máme také ponuky, len by nás muselo byť v komunite viac. V Radošine je brat Stanislav, staršie sestry Gabriela a Anna, v Močenku som ja a sestry Monika a Renáta. Keď získajú sestry prax, možno pôjdeme ďalej. Niektorí chovanci to ťažšie zvládajú, že už nie sme spolu, lebo sme v Radošine i v Močenku, ale musíme mať na zreteli, že chceme pomôcť viacerým. Bol by som však veľmi rád, keby bolo viac takýchto komunitných zariadení aj v iných diecézach.