Téma prednášky sa týka zariadení sociálnych služieb, ktoré sú definované zákonom č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách. Detské domovy, krízové a resocializačné strediská patrili v zmysle zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci tiež medzi zariadenia sociálnych služieb. Od účinnosti zákona č. 305/2005 Z. z. sú tieto zariadenia riešené týmto samostatným zákonom o sociálnoprávnej ochrane a o sociálnej kuratele. Sú zariadeniami na vykonávanie opatrení podľa zákona o sociálnoprávnej ochrane a o sociálnej kuratele.
Zákon o sociálnych službách charakterizuje sociálnu službu ako odbornú činnosť, obslužnú činnosť alebo súbor takýchto činností.
§ 2 ods. 1 zákona: „Sociálna služba je odborná činnosť, obslužná činnosť alebo ďalšia činnosť alebo súbor týchto činností, ktoré sú zamerané na
a) prevenciu vzniku nepriaznivej sociálnej situácie, riešenie nepriaznivej sociálnej situácie alebo zmiernenie nepriaznivej sociálnej situácie fyzickej osoby, rodiny alebo komunity,
b) zachovanie, obnovu alebo rozvoj schopnosti fyzickej osoby viesť samostatný život a na podporu jej začlenenia do spoločnosti,
c) zabezpečenie nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných potrieb fyzickej osoby,
d) riešenie krízovej sociálnej situácie fyzickej osoby a rodiny,
e) prevenciu sociálneho vylúčenia fyzickej osoby a rodiny.“
Táto sa vykonáva najmä prostredníctvom sociálnej práce, postupmi zodpovedajúcimi poznatkom spoločenských vied a poznatkom o stave a vývoji poskytovania sociálnych služieb.
§ 2 ods. 5 zákona: „Sociálna služba sa vykonáva najmä prostredníctvom sociálnej práce, postupmi zodpovedajúcimi poznatkom spoločenských vied a poznatkom o stave a vývoji poskytovania sociálnych služieb.“
Opatrenia zákona o sociálnoprávnej ochrane a sociálnej kuratele sa vykonávajú najmä prostredníctvom sociálnej práce, metódami, technikami a postupmi zodpovedajúcimi poznatkom spoločenských vied a poznatkom o stave a vývoji sociálnopatologických javov v spoločnosti.
§ 3 ods. 1 zákona č. 305/2005 Z. z.: „Opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately sa vykonávajú pre dieťa, plnoletú fyzickú osobu, rodinu, skupinu a komunitu najmä prostredníctvom sociálnej práce, metódami, technikami a postupmi zodpovedajúcimi poznatkom spoločenských vied a poznatkom o stave a vývoji sociálnopatologických javov v spoločnosti.“
Sociálne služby sú funkčným celkom, ktorý zastrešuje sociálnu pedagogiku a sociálnu prácu. Sociálne služby vyjadrujú záujem spoločnosti na pomoci, podpore a starostlivosti ľuďom, ktorí sa ocitajú v obtiažnych životných a sociálnych situáciách.[1]
Sociálna práca je profesionálna aktivita zameraná na pomáhanie jednotlivcom, skupinám či komunitám zlepšiť alebo obnoviť ich schopnosť sociálneho fungovania a na tvorbu spoločenských podmienok priaznivých na tento cieľ. Cieľom sociálnej práce je odhaľovanie, vysvetľovanie, zmierňovanie a riešenie sociálnych problémov. Praktické ciele sociálnej práce sú:
Podporiť schopnosť klienta riešiť problém, adaptovať sa na nároky a vyvíjať sa.
Sprostredkovať klientovi kontakt s agentúrami, inštitúciami, ktoré mu môžu poskytnúť zdroje, služby a potrebné príležitosti.
Napomáhať tomu, aby systémy podpory klientom pracovali humánne, efektívne, aby rozvíjali a aktivizovali schopnosti klientov.
Zariadenia sociálnych služieb v zmysle zákona o sociálnych službách patria medzi sociálne služby, ktorými sa podľa § 12 zákona
1. zabezpečujú nevyhnutné podmienky na uspokojenie základných životných potrieb; medzi takéto zariadenia zaraďuje nový zákon o sociálnych službách noclaháreň, útulok, domov na pol ceste, nízkoprahové denné centrum, zariadenie núdzového bývania,
2. poskytujú sociálne služby na podporu rodiny s deťmi – sem patria zariadenia dočasnej starostlivosti o deti, nízkoprahové denné centrá pre deti a rodinu,
3. riešia nepriaznivé sociálne situácie z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia, nepriaznivého zdravotného stavu alebo dovŕšenia dôchodkového veku – tu zaraďujeme zariadenia pre fyzické osoby, ktoré sú odkázané na pomoc inej fyzickej osoby a pre fyzické osoby, ktoré dovŕšili dôchodkový vek (zariadenie podporovaného bývania, zariadenie pre seniorov, zariadenie opatrovateľskej služby, rehabilitačné stredisko, domov sociálnych služieb, špecializované zariadenie, denný stacionár),
4. poskytujú podporné služby – denné centrum a integračné centrum.
Výchova sa v súvislosti so sociálnymi službami priamo nespomína. Zákon uvádza výchovu len v súvislosti so zariadením dočasnej starostlivosti o deti, v ktorom sa táto poskytuje a v súvislosti s domovom sociálnych služieb, ak sa v tomto poskytuje sociálna služba deťom. Zákon definuje dôležité pojmy, ktoré sa týkajú sociálnych služieb, či už sú to jednotlivé typy zariadení, ale aj druhy činností, ktoré sa vykonávajú v zariadeniach sociálnych služieb, ako napr. čo je základné, či špecializované sociálne poradenstvo, alebo záujmová činnosť. Zákon definuje dokonca i vzdelávanie, avšak definovanie pojmu výchovy v zákone nenájdeme.[2]
Zákon o sociálnej starostlivosti v ČR medzi základné činnosti pri poskytovaní sociálnych služieb zaraďuje výslovne aj výchovné, vzdelávacie a aktivizačné činnosti. Pracovníkom v sociálnych službách je okrem iných aj ten, kto vykonáva základnú výchovnú nepedagogickú činnosť, ktorá podľa zákona spočíva v prehlbovaní a upevňovaní základných hygienických a spoločenských návykov, pôsobení na vytváranie a rozvíjanie pracovných návykov, manuálnych zručností a pracovnej aktivity, uskutočňovaní voľnočasových aktivít zameraných na rozvíjanie osobnosti, záujmov, znalostí a tvorivých schopností formou výtvarnej, hudobnej a pohybovej výchovy, zabezpečovaní záujmovej a kultúrnej činnosti a v uskutočňovaní osobnej asistencie.[3]
Pozrime sa však na definovanie výchovy v najširšom zmysle slova. Výchova je ovplyvňovaním človeka človekom. Môžeme hovoriť aj o ovplyvňovaní človeka zvieraťom, prírodou a pod., ale v takom prípade by sme hovorili skôr o vplyve. Existuje aj takzv. sprostredkovaná výchova – pôsobenie televízie, novín, rozhlasu, internetu a pod. Preto definícia výchovy v najširšom slova zmysle nehovorí o priamom, či sprostredkovanom vplyve človeka na človeka. Ťažiskovým pojmom je zámer ovplyvňovania človeka človekom. Zámer hovorí o tom, či jeden subjekt pôsobí na druhý s tým cieľom, že ho chce „vychovávať“. Tu sa dostávame do kruhu definície: výchova je ovplyvňovanie a ovplyvňovanie je výchova. Tak široko chápaná definícia výchovy je málo utilitárna, použiteľná v praxi.
Dostávame sa k odbornej definícii výchovy. Výchova je odborné rozvíjanie psychických funkcií osobnosti – skrátená definícia. Úplná znie: Výchova je profesionálne,[4] odborné a cieľavedomé udržiavanie, zdokonaľovanie a rozvíjanie[5] pozitívnych a funkčných možností človeka, psychických[6] funkcií, procesov a vlastností osobnosti.[7]
Na zabezpečenie účinného výkonu práva na sociálne služby sa zmluvné strany zaväzujú v Európskej sociálnej charte podporovať alebo organizovať služby použitím metód sociálnej práce, ktoré pomôžu jednotlivcom a skupinám v spoločenstve pri ich rozvoji a prispôsobení sociálnemu prostrediu.
Výchova je zámerné pôsobenie podnetmi z prostredia tak, aby boli dosiahnuté určité, pomerne trvalé, žiadúce zmeny v správaní človeka.
Širším pojmom ako výchova je socializácia, ktorá obsahuje rôzne vedomé i nevedomé, prírodné i spoločenské vplyvy, ktoré pôsobia na osobnostný vývoj. Socializácia je v najširšom slova formovaním a rastom osobnosti pod vplyvom rozmanitých vonkajších podnetov, vrátane výchovy.
Výchova ako dynamický proces vedomej a riadenej socializácie, zahŕňajúci všetky činnosti, ktoré človeka formujú pre život v konkrétnej spoločnosti
Výchova ako regulátor, riadiaci proces, ktorým chceme socializáciu usmerniť tak, aby bola v súlade s výchovnými cieľmi
Výchova, ktorá uprednostňuje postupy, ktorými vychovávaného neovplyvňujeme priamo, ale prostredníctvom podmienok, prostredia, využívania interpersonálnych väzieb, režimu, ktorý v prostredí platí, pod.
Predmetom sú sociálne aspekty výchovy a vývoja osobnosti, intervencia do procesu socializácie u sociálne znevýhodnených skupín
Cieľom je výchova k svojpomoci a snaha o zlepšenie spoločenských podmienok, v ktorých vychovávaný žije
Metódy nepriameho výchovného pôsobenia, z ktorých zámer – ono „pedagogično priamo necítiť“
Čím menej má vychovávaný pocit, že je vychovávaný, tým lepšie pre výsledný efekt výchovy
Pokiaľ hľadáme styčný bod pre výchovu v zariadeniach sociálnych služieb, dotýkame sa
1. v prvom rade odborných činností, ktoré sa v ZSS vykonávajú a z týchto je to základné sociálne poradenstvo, špecializované sociálne poradenstvo, sociálna rehabilitácia. Môžeme sem zaradiť aj pracovnú terapiu,
2. z kategórie ďalších činností, ktoré sa vykonávajú v ZSS sa dotýkame vzdelávania a záujmovej činnosti.
Definujme si jednotlivé činnosti, prepojené s výchovou, a vytypujme jednotlivé ZSS, v ktorých sa vykonávajú.
1. Sociálne poradenstvo je odborná činnosť zameraná na pomoc fyzickej osobe v nepriaznivej sociálnej situácii, vykonáva sa na úrovni základného poradenstva a špecializovaného sociálneho poradenstva.
1A. Základné sociálne poradenstvo, ktoré zákon definuje ako posúdenie povahy problému fyzickej osoby, rodiny alebo komunity, poskytnutie základných informácií o možnostiach riešenia problému a podľa potreby aj odporúčanie a sprostredkovanie ďalšej odbornej pomoci, je súčasťou každej sociálnej služby poskytovanej podľa zákona. Z toho vyplýva, že sociálne poradenstvo sa vykonáva v každom type zariadenia sociálnych služieb, dokonca má byť súčasťou aj takej služby akou je prepravná služba, či sociálna služba poskytovaná v jedálni, alebo práčovni.
1B. Špecializované sociálne poradenstvo je zistenie príčin vzniku, charakteru a rozsahu problémov fyzickej osoby, rodiny alebo komunity a poskytnutie im konkrétnej odbornej pomoci. Vykonáva sa tam, kde zákon definuje výkon sociálneho poradenstva, nakoľko je jeho súčasťou, t. j. vo všetkých zariadeniach sociálnych služieb.
2. Sociálna rehabilitácia je odborná činnosť na podporu samostatnosti, nezávislosti, sebestačnosti fyzickej osoby rozvojom a nácvikom zručností alebo aktivizovaním schopností a posilňovaním návykov pri sebaobsluhe, pri úkonoch starostlivosti o domácnosť a pri základných sociálnych aktivitách. Ak je fyzická osoba odkázaná na pomoc inej fyzickej osoby, sociálnou rehabilitáciou je najmä nácvik používania pomôcky, nácvik prác v domácnosti, nácvik priestorovej orientácie a samostatného pohybu, výučba písania a čítania Braillovho písma a sociálna komunikácia. Vykonáva sa v zariadení podporovaného bývania, v zariadení pre seniorov, v zariadení opatrovateľskej služby, v rehabilitačnom stredisku, v domove sociálnych služieb, v špecializovanom zariadení, v dennom stacionári, v integračnom centre.
Špecializované sociálne poradenstvo alebo sociálna rehabilitácia ako samostatná odborná činnosť sa vykonáva na základe akreditácie na odbornú činnosť.
3. Pracovná terapia je odborná činnosť na osvojenie pracovných návykov a zručností fyzickej osoby pri vykonávaní pracovných aktivít pod odborným vedením za účelom obnovy, udržania alebo rozvoja jej fyzických schopností, mentálnych schopností a pracovných schopností a jej začlenenia do spoločnosti. Vykonáva sa v domove na pol ceste, v domove sociálnych služieb, v špecializovanom zariadení a v dennom stacionári.
4. Vzdelávanie je utváranie podmienok na vzdelávanie prijímateľa sociálnej služby podľa zákona č. 245/2008 Z. z., školského zákona. Tieto sa vytvárajú v domove sociálnych služieb a v špecializovanom zariadení, pokiaľ sa poskytuje sociálna služba neplnoletým fyzickým osobám.
5. Záujmová činnosť je kultúrna činnosť, spoločenská činnosť, športová činnosť a rekreačná činnosť, ktoré sú zamerané na rozvoj schopností a zručností prijímateľa sociálnej služby. Utvárajú sa pre ňu podmienky alebo sa zabezpečuje v zariadení dočasnej starostlivosti o deti, v zariadení pre seniorov, v domove sociálnych služieb, v špecializovanom zariadení, v dennom stacionári, v dennom centre.
Zariadenia sociálnych služieb
Zariadenie sociálnych služieb je do istej miery svetom pre seba, ostrovom sebestačného poriadku, v ktorom je život obmedzenejší a predvídateľnejší než v okolitom sociálnom prostredí. Môžeme povedať, že zariadenie je spojené s tromi archaickými ľudskými skúsenosťami: skúsenosť rodiny, skúsenosť obce a skúsenosť vyhostenia.
Aby mohlo dieťa v pokoji vyrásť, aby si osvojilo, čo si osvojiť má, potrebuje uzatvorené, stále prostredie, chránené pred vonkajším chaotickým svetom, dom alebo byt. Dieťa ešte nemá schopnosti, ktoré by mu umožnili obstáť v komplexnom prostredí veľkého sveta. Dieťaťu sa darí dobre v prostredí obmedzenom len na niekoľko osôb, ktoré sa oň starajú, na niekoľko miestností, na najbližšie okolie, bydlisko. Následky citovej deprivácie detí, ktoré boli vychované bez rodičovskej starostlivosti sú dostatočne známe. Dieťa vychovávané v nestabilnom prostredí (napr. odovzdávanie z rodiny do rodiny, či zo zariadenia do zariadenia) je tiež deprivované. Moderný psychologický výskum, najmä škandinávsky, ukázal, že pre dieťa je silne stresujúcim zážitkom obyčajné sťahovanie rodiny z miesta na miesto, i keď sa osoby, s ktorými dieťa je v kontakte, nemenia. Obom skúsenostiam – rodiny a obce, je spoločný zážitok domova. Byť niekde doma, znamená byť v prostredí, ktoré cítime ako svoje, ako to pravé, to normálne, i keď iným ľuďom sa to isté prostredie javí ako cudzie, zvláštne. Zariadenie je vždy pokusom o umelý domov, azyl (viď. aj názov niektorých zariadení – detský domov, domov sociálnych služieb); má byť sférou istoty, a to i v tých prípadoch, kedy bol vybudovaný preto, aby chránil spoločnosť, nie ľudí, ktorí v ňom bývajú.
Treťou archaickou skúsenosťou, protichodnou, je skúsenosť vyhostenia. Právom patriť do obce a rodiny môže človek stratiť a môže byť vyhnaný do sféry neznáma, chaosu. Tam prípadne môže s rovnako postihnutými vytvoriť miniatúrnu komunitu, ktorá však s pôvodnou obcou komunikuje minimálne.
Hlavné funkcie zariadení môžeme zhrnúť do 3 bodov:
1. Podpora a starostlivosť – táto funkcia je v popredí u zariadení poskytujúcich náhradu za nefunkčnú alebo chýbajúcu rodinu, v zariadeniach pre mentálne alebo fyzicky postihnutých, v domovoch dôchodcov a pod. Vo všetkých takýchto zariadeniach je poskytované chýbajúce zázemie, či starostlivosť, bez ktorých by sa klient nevedel a nemohol zaobísť. Keby tieto zariadenia neexistovali, kvalita života ich klientov by bola neprimerane nízka, v niektorých prípadoch by neboli schopní prežiť v bežných podmienkach života.
2. Liečba, výchova a resocializácia. Táto funkcia je v popredí u zariadení, v ktorých ide o zmenu stavu klientov. Predpokladá sa, že klient opustí zariadenie v inom stave, než v akom do neho prišiel.
3. Obmedzenie, vylúčenie, represia. Ide o zariadenia, v ktorých sú klienti, ktorí by spoločnosť ohrozovali svojím kriminálnym konaním, konaním vychádzajúcim z ich stavu, v ktorom trpia akútnou psychózou a pod.
Mohlo by sa zdať, že každé zariadenie slúži jednému účelu, ktorý je niekedy uvedený v jeho názve. Avšak môžeme vychádzať z hypotézy, že každé zariadenie je nositeľom všetkých vymenovaných funkcií, i keď niektoré prezentuje a iné skôr skrýva. Zariadenia si radi vylepšujú svoju povesť zdôrazňovaním práve druhej funkcie. Každý človek je priťahovaný myšlienkou, že existuje spôsob, ako sa dá zmeniť svoja povaha, svoj zdravotný stav a pod. Na druhej strane represívna funkcia zariadení je v modernej spoločnosti maskovaná, jej verejné priznanie by nepôsobilo dobre.
Riziká ústavnej starostlivosti
Najzávažnejším rizikom dlhodobého pobytu v ústave je tzv. hospitalizmus, teda stav dobrej adaptácie na umelé podmienky zariadenia sprevádzaný znižujúcou sa adaptáciou na „civilný“ život. V zariadení má klient plné zaobstaranie, niekto preňho varí, niekto sa stará o jeho financie, niekto kúri, niekto mu organizuje prácu. Klient sa stretá s obmedzeným počtom spoluobyvateľov zariadenia a s obvykle početným tímom profesionálov. Hospitalizmus sa dnes stal ešte väčším problémom, akým bol za bývalého režimu. Veľké uzatvorené a osobnostne homogénne kolektívy ťažko povedú ku korigovaniu individuálneho správania. Je oveľa pravdepodobnejšie, že interakcia medzi klientmi bude ich osobné problémy skôr násobiť.
V uzatvorených zariadeniach ľahko vzniká tzv. ponorková choroba, popisovaná pôvodne u posádkach lodí na ďalekých plavbách, u polárnikov… Ľudia sa stávajú vzťahovačnými, agresívnymi, sú sugestibilný. Stávajú sa introvertnými, klesá ich otvorenosť. Zmeny sa prejavujú ako v psychologických procesoch, tak v správaní. Skupina postihnutá ponorkovou chorobou dokáže niektorého svojho člena i úplne vyobcovať.
Všetky uzatvorené inštitúcie s autoritatívnym režimom sú výbornou živnou pôdou pre šikanovanie. Najväčšiu autoritu majú najagresívnejší príslušníci personálu a najbrutálnejší chovanci. Obeťou šikanovania sa stávajú ľudia nesebavedomí, slabí, odlišní, chorí. Šikanujú ľudia, ktorí sa často už v mladosti naučili agresivite buď v rodine, alebo v zariadení. Je to pre nich dovolený, nezpochybňovaný spôsob, ako dosahovať vlastné ciele. Riziko šikanovania je najväčšie v tých zariadeniach, kde sú klientmi malé deti, ľudia s mentálnym postihnutím, veľmi chorí, prípadne starí.
Postoj personálu ku klientom má byť profesionálny, nevyhnutne je však taktiež osobný. Strata súkromia je pravidelnou daňou za pobyt v zariadení. Niekde je súkromie obmedzené len málo, i nás už detské domovy vytvárajú „rodinné“ skupiny, ktorým sa venujú stále tí istí vychovávatelia. Deti bývajú po dvoch alebo po troch a sami si môžu vybrať s kým. V zariadeniach pre starých a hendikepovaných ľudí mávajú obyvatelia svoju finančnú hotovosť uloženú u personálu, čo sa zdôvodňuje možnosťou straty.
Obyvateľ zariadenia je neustále nútený prispôsobovať sa jednak režimu, jednak potrebám iných obyvateľov. Nemôže zhasnúť a rozsvietiť kedy on chce. Nemôže nahlas počúvať hudbu, niekedy nemôže čítať, pretože je rušený činnosťou iných. Domov sa dá definovať ako miesto, kde najviac môžeme byť sami sebou a najmenej musíme dodržiavať konvenciu svojich spoločenských rolí. V tomto zmysle zariadenie domovom takmer nikdy nie je.
Vďaka kombinácii nepriaznivo pôsobiacich vplyvov sa pobyt v zariadení môže stať vážnym psychickým úrazom, traumou, ktorá človeka dlhodobo poznamená. Typickou traumou je potom neochota a neschopnosť stretávať sa s ľuďmi, ktorí neboli podobne postihnutí. I v neústavnom svete sa vytvárajú ostrovčeky ústavného sveta bývalých väzňov, bývalých alkoholikov, …. .
Napriek týmto rizikám starostlivosti v zariadeniach nemožno súhlasiť s predstavou, že všetky formy starostlivosti v zariadeniach sú prežitkom. Pre niektorých ľudí sú jedinou možnosťou poskytujúcou dôstojnú existenciu. Uvažovanie v humanitárnych disciplínach dnes zdôrazňuje potrebu primeranej starostlivosti, šitej klientovi na mieru. V Taliansku boli pred časom šmahom zrušené tradičné psychiatrické zariadenia. Pri absencii alternatívnych zariadení nebolo ťažké predpovedať následok: z duševne chorých sa stali bezdomovci a klienti zariadení sociálnych služieb, ktoré však neboli na tento typ klientely pripravené.
Neuvážené rušenie zariadení, uskutočňované pod zástavou deinštitucionalizácie, nie je dobré ani pre klientov, ani pre spoločnosť. Je nutné počítať s tým, že moderná rodina je stále menej ochotná, či schopná starať sa o svojich handicapovaných členov v plnej miere, vo vlastnej réžii a moderná spoločnosť je stále náročnejšia, pokiaľ ide o vzdelanie, pracovný výkon a sociálne chovanie. Ľudí, ktorí v určitom ohľade nie sú schopní čeliť nárokom dnešnej spoločnosti, pribúda a ubúda tradičných zdrojov spoločenskej podpory. Zariadenia by nemali šmahom zanikať, avšak budú na ne kladené stále vyššie požiadavky. Nesporne sú sčítané dni tých zariadení, ktoré sa opierali o čisto byrokratické kritériá pri prijímaní klientov a pri ich prepúšťaní. Tiež starostlivosť organizovaná tradičným, odosobneným spôsobom nemá budúcnosť. Zmysel budú mať len zariadenia odvodzujúce svoj režim z individuálnych potrieb klienta a len v minimálne nutnej miere voči nemu uplatňujúce obmedzenia.
Foriem starostlivosti v pobytových zariadeniach ubúda v prospech starostlivosti poskytovanej nepobytovou formou. Sociálna práca má tendenciu skôr ísť za klientom do jeho prostredia, než pre neho vytvárať nové umelé prostredie zariadenia.
Uprednostňujú sa také formy starostlivosti, ku ktorým klient nie je nútený, tie majú evidentne lepšie výsledky než zásahy, ku ktorým dal popud súd, či iný represívny orgán. Hranica medzi ambulantnou a pobytovou starostlivosťou už nie je tak ostrá ako predtým. Vznikajú hybridné zariadenia schopné poskytovať a dávkovať podľa potreby oboje: dochádzku aj pobyt. Do sféry pobytovej starostlivosti v zariadeniach vstupuje čím ďalej viac vysokoškolsky vzdelaných profesionálov, ktorí podrobujú skúmaniu nie len efektivitu programov, ale sú aj expertmi v otázkach organizačných. Štruktúra predchádzajúcich pevných, striktných programov sa uvoľňuje, klienti majú možnosť voľby medzi rôznymi ponúkajúcimi sa možnosťami náplne dňa. Vznikajú alternatívne zariadenia, ktoré sa chcú programovo líšiť od tradičných. Zariadenia znižujú svoju kapacitu. Všeobecne sa uznáva, že veľké tradičné inštitúcie neprospievajú klientom, preto sa obmedzujú kapacity, ako aj dĺžka pobytu v nich. Zariadenia menia svoj zovňajšok aj interiér, aby boli pre klientov čo najpríťažlivejšie. Zariadenia sa otvárajú voči okolitej komunite.
Istý expert v oblasti sociálnej starostlivosti takto hodnotí vývin v tejto oblasti v Holandsku: “V päťdesiatych rokoch by vám riaditeľ zariadenia s hrdosťou ukazoval bazén a iné vymoženosti, ktoré pre svojich zverencov vybudoval. Dnes by vám s ešte väčšou hrdosťou ukazoval, kde bol kedysi bazén a chválil by sa tým, že jeho klienti chodia dnes plávať do verejného bazénu, ktorý je v meste.“ V zariadeniach sa usporadúvajú kultúrne akcie pre miestnu komunitu a klienti zariadení navštevujú zas akcie usporadúvané miestnym spoločenstvom. Od centrálneho štátneho riadenia starostlivosti pobytovej sa postupuje k prenášaniu maxima kompetencií na miestne orgány, ktoré zase zapájajú do starostlivosti miestnych dobrovoľníkov. Dištanc medzi personálom a klientom sa zmenšuje do tej miery, že pre návštevníka je v niektorých inštitúciách problém poznať kto je kto. Profesionáli pracujú s veľkým osobným nasadením, v zariadeniach je priateľská, ústretová atmosféra. Profesionál má možnosť chovať sa ku klientovi veľmi spontánne, bez toho však, aby prekročil medze profesionality. Zariadenia sa poľudčujú, nie však všade a nie rovnako rýchlo. Od negatívneho nálepkovania klientov, t. j. od ich definovania handicapom smeruje moderná sociálna práca k priorite klienta ako osobnosti, ktorá má isté kompetencie a istotu vývoja. Dnes, v epoche „víťazstva indivídua“, je najlepším možným zariadením také, ktoré sa podriaďuje potrebám svojich klientov a podľa toho smeruje svoj vývoj.
§ 6 ods. 2 písm. a)
Fyzická osoba má právo
a) na poskytovanie sociálnej služby, ktorá svojím rozsahom, formou a spôsobom poskytovania umožňuje realizovať jej základné ľudské práva a slobody, zachováva jej ľudskú dôstojnosť, aktivizuje ju k posilneniu sebestačnosti, zabraňuje jej sociálnemu vylúčeniu a podporuje jej začlenenie do spoločnosti,
Pri poskytovaní sociálnych služieb v ZSS musíme mať na zreteli, že tieto sa majú poskytovať tak, aby svojím rozsahom, formou a spôsobom poskytovania umožňovali prijímateľovi sociálnej služby realizovať základné ľudské práva a slobody, aktivizovali ho k posilneniu sebestačnosti, zabraňovali sociálnemu vylúčeniu a podporovali jeho začlenenie do spoločnosti. Túto snahu dosahujeme výchovou.
Výchovu definujeme ako sústavu koordinovaných činností rozvíjajúcich osobnosť človeka, jeho schopnosti a vlastnosti tak, aby bol pripravený zvládnuť úlohy vo svojom individuálnom živote a začleniť sa do spoločnosti. Z hľadiska ontogenézy možno výchovu považovať za celoživotnú činnosť. Efektívnosť výchovy je úzko spätá s podmienkami výchovy – sú to najmä personálne podmienky (vychovávajúci) a materiálne podmienky (zázemie, materiálne podmienky v zariadeniach). Značný význam pre stanovenie cieľov výchovy má axiológia, ktorá tvorí základ pre hodnotovú orientáciu. Ďalším významným faktorom je motivácia, ktorá využíva uvedomelú aktivitu človeka. Výchova má tvorivo využívať prirodzenú snahu na dosahovanie cieľov, ktoré prinášajú uspokojovanie potrieb človeka, a takto môže diferencovať jeho konanie. Súčasná spoločnosť prináša aj negatívne vplyvy, ktoré výchovu sťažujú. Individualizácia neprináša len pozitívne podnety, ale aj rozličné formy dezintegrácie a straty istôt. Výchova musí preventívne poznať niektoré dôsledky, ako napr. agresivitu, kriminalitu, závislosť. Týmto potenciálnym deformáciám možno čeliť diferencovaným prístupom, rozvíjaním sociálnej komunikácie a posilňovaním pozitívnych hodnôt. Zložitosť problémov modernej spoločnosti zvyšuje nároky na výchovu, súčasne však posilňuje jej postavenie v štruktúre celospoločenských faktorov.[8]
V niektorých zariadeniach pretrváva tradičný model starostlivosti, ktorý na prvky výchovnej činnosti zabúda. Tieto zariadenia preferujú zdravotnú starostlivosť, len málo sú orientované na udržanie a rozvoj adaptačných schopností klientov.
Súčasným ideálom je smerovanie k tomu, aby ľudia so zdravotným postihnutím mohli využívať bežné zdroje, teda inštitúcie, ktoré poskytujú služby verejnosti. To znamená, aby žili v miestnom spoločenstve spôsobom, ktorý čo možno najviac zodpovedá životu ostatných ľudí bez postihnutia. S tým súvisí predstava o čo možno najväčšiu samostatnosť klientov. Podpora zo strany pracovníkov sociálnych a iných služieb by mala byť poskytovaná len v záležitostiach, ktoré užívateľ sám nezvláda. Naopak tam, kde si dokáže poradiť, by mal mať dostatočný priestor pre svoje riešenie.
Služby nemajú riadiť život užívateľa, ale pomôcť mu, aby ho mohol čo najviac riadiť sám. S tým súvisí aj snaha o to, aby bol užívateľ na službe čo najmenej závislý.
Rovnako ako rodiny, štáty, udržujú zariadenia svoj vnútorný poriadok, súbory pozitívnych a negatívnych sankcií. V zariadení, rovnako ako v iných organizáciách, existuje hierarchia spoločenských pozícií, formálna nadriadenosť sa však nemusí kryť s nadriadenosťou neformálnou. Zariadenia majú svoj folklór, majú svoj slovník, svoju atmosféru, ktorú je možno doslova cítiť. Voči vonkajšiemu svetu sú viac či menej uzatvorené; vstup do nich je kontrolovaný. Medzi klientmi a personálom existuje hranica, ktorej obdobou je medzigeneračná hranica rodinná. Prístupnosť určitých miest v zariadení je regulovaná pravidlami, ktoré súvisia s hierarchiou spoločenského postavenia. V zariadeniach nie je ponechané náhode, kto, s kým, kde môže byť v kontakte. Funkcie zariadení môžeme vidieť z perspektívy záujmov spoločnosti alebo z hľadiska indivídua. V niektorých prípadoch sa oba záujmy zhodujú, inokedy nie. Ak sú rozdielne, obvykle je to záujem spoločnosti, ktorý dostáva prednosť, a klientove možnosti voľby sa zužujú. Z hľadiska indivídua je najpodstatnejším parametrom zariadenia rešpekt k osobnej slobode rozhodovania.
Povaha starostlivosti v zariadeniach uľahčuje zneužívanie a sťažuje kontrolu. Klient je do určitej miery vydaný napospas režimu zariadenia a pre nezasväteného, nezávislého pozorovateľa môžu byť skutočné pravidlá vnútorného fungovania zariadenia dlho nejasné. Personál má vždy mocenskú prevahu a je vždy v pokušení ju zneužiť. Najmä ak sú klientmi deti, mladiství, mentálne postihnutí, chorí, starí. Personál môže mať dianie v zariadení natoľko pod kontrolou, že sa každá prípadná sťažnosť klienta môže obrátiť proti nemu a vyvolať sankciu, pre ktorú sa vždy dá nájsť vhodná zámienka.
Výučba a vzdelávanie napĺňajú značnú časť dňa hlavne v zariadeniach pre deti a mládež. Výučba sa môže konať buď na pôde zariadenia, alebo mimo. Ak sú klienti schopní dochádzať za výučbou inam, je to lepšie; neprichádzajú o styk s reálnym vonkajším svetom a oslabujú sa ich väzby na umelý svet zariadenia. Problémy sú niekedy s tým, aby ostatné deti dokázali akceptovať deti zo zariadenia.
V našich zariadeniach sa ani personál, ani klienti nedivia tomu, že väčšinu dňa všetci obyvatelia robia to isté. Rytmus dňa je určovaný predpísaným programom, podľa ktorého klienti vstávajú, stravujú sa, pracujú, odpočívajú… .
Slovo efektivita má v rôznych typoch zariadení rôzny význam. Zariadenia, v ktorých bývajú starí ľudia, vážne psychicky chorí a či ťažko mentálne retardovaní, nemajú len udržovať svojich klientov pri živote, ale majú maximálne podporovať kvalitu života klienta. Takýto klient sa v zariadení bude cítiť dobre len vtedy, ak mu ústavný režim umožní zmysluplnejšie trávenie času, než aké by ho čakalo, keby v zariadení nebol.
Dobre fungujúce zariadenie musí mať vypracované postupy, ktoré degeneratívny vývoj blokujú. Tieto postupy musia zariadeniu umožňovať učenie a permanentnú reformu. Liečebná doktrína musí byť pružná. Musia byť podporované spätné väzby, ktoré personál informujú o skutočných potrebách klientov. Je treba, aby bolo odlíšené, čím môže klient profitovať zo spoločných programov a v čom je nutná individuálna starostlivosť. V priebehu pobytu sa klientove potreby môžu meniť, môžu sa meniť i sympatie k pracovníkom zariadenia. Bolo by dobré, keby mal klient v každej fáze pobytu k dispozícii toho, kto je v danej dobe profesionálne najspoľahlivejší a zároveň osobne najprijateľnejší.
Kombinácia skupinovej a individuálnej práce, ktorá klientovi dáva možnosť vybrať si niekoho pre individuálne kontakty, príťažlivosť terapeutického režimu pre klienta nepochybne zvyšuje. Citlivá kombinácia individuálneho a skupinového pôsobenia zvyšuje efektivitu práce s klientom, z oboch zdrojov pre seba môže klient čerpať prospešné podnety. Ak sú klienti ľudia značne sociálne hendikepovaní (deti, ľudia s mentálnym postihnutím, starí ľudia…), mohlo by byť iniciátorom prieskumu efektivity i neprofesionálne združenie rodinných príslušníkov klientov.
§ 6 ods. 2 písm. b)
b) na zabezpečenie dostupnosti informácií v jej zrozumiteľnej forme o druhu, mieste, cieľoch a spôsobe poskytovania sociálnej služby, o úhrade za sociálnu službu a o cieľovej skupine, ktorej je poskytovaná.
Pri práci s osobami so zdravotným postihnutím je dôležité podávať ľuďom informácie pre ne zrozumiteľnou formou.
Prvý axióm komunikačnej teórie znie: Nemožno nekomunikovať. Ak je klient prijatý do zariadenia a nik mu nepovie aký je režim dňa, kto je zodpovedný za starostlivosť, na čo má nárok, komu môže adresovať svoje žiadosti, čo sa od neho čaká, aký zmysel majú procedúry, ktoré ma podstúpiť, potom sa tým klientovi de facto zdeľuje: Ako individualista nás nezaujímaš, ako konkrétneho človeka s konkrétnymi potrebami a starosťami ťa neakceptujeme, si len zrnko v mlyne, príď sám na to, ako sa najlepšie prispôsobiť, a nás neotravuj. Následky sú na mieste. V nemocnici pacient trávi bezsennú noc pred banálnym vyšetrením len preto, že mu nikto nevysvetlil, v čom vyšetrenie spočíva a on si výraz tomografia spojil s rezaním tela.
Vo výchovnom zariadení je mladistvý prekvapený neočakávanou sankciou za správanie, o ktorom sa zo žiadneho zdroja nedozvedel, že nie je dovolené. Vychovávateľ mu sankciu jednoducho zdôvodní tým, že pravidlo platí v domove odjakživa, všetci ho poznajú a on sa ich mal opýtať. Atd..
V zariadení by sa nemalo stať, že riaditeľ zariadi večerný kultúrny program pre obyvateľov ústavu, avšak dve tretiny z nich o ňom nevedia, pretože personál by mal príliš veľkú námahu s ich zhromažďovaním v kultúrnej miestnosti a potom s ich premiestňovaním späť na izby. Tento príklad upozorňuje na menej nápadnú, nie však menej zhubnú podobu starorežimovej arogancie – na nedostatočnú či chýbajúcu informovanosť klientov.
Klient, ktorý nie je informovaný, skúša sám hľadať logiku ústavného režimu, sám si konštruuje hypotézy o svojom stave, o procedúrach, ktorým sa podrobuje, pričom je odkázaný na svoje predchádzajúce skúsenosti a na informácie od spoluobyvateľov zariadenia. Oba tieto zdroje orientácie ho môžu zavádzať. Hypotézy vznikajúce v prostredí, v ktorom sa personál chová nevšímavo alebo dokonca odmietavo, pochopiteľne nemôžu byť pre personál priaznivé. A nie je divu, že potom komplikujú dosahovanie cieľov pobytovej starostlivosti, komplikujú i kontakt personálu s klientmi.
Ideálne by mal klient dostať informácie o zariadení ešte pred vstupom do starostlivosti. V každom zariadení by mala byť k dispozícii brožúra, v ktorej sú spôsobom dobre pochopiteľným klientom, prípadne ich príbuzným, objasnené všetky dôležité aspekty fungovania zariadenia z hľadiska klienta (ubytovanie, stravovanie, režim dňa, typy starostlivosti..). V zahraničí umožňujú niektoré zariadenia svojim budúcim klientom, prípadne ich príbuzným, návštevu ešte pred nástupom do starostlivosti, po nej až padne rozhodnutie, či klient do nastúpi.
Po nástupe do starostlivosti by mal byť klient informovaný o svojich právach a povinnostiach. Poukaz zariadenia vyvesený niekde na chodbe ústavu nemožno považovať za dostatočné splnenie tejto povinnosti zo strany personálu. Preto je vždy nutné, aby o pravidlách pobytu niekto z personálu s klientom osobne hovoril a presvedčil sa, či klient pochopil to, čo pochopiť mal.
Klient by mal mať informácie o svojom stave, o jeho prognóze, o plánovaných procedúrach, o očakávaných výsledkoch, o očakávaných vedľajších účinkoch. Aj tieto informácie by mal dostávať s ohľadom na svoju schopnosť ich spracovávať. Tieto informácie musia byť dobre podložené kvalifikovaným posúdením stavu klienta, prípadne konzultované tými členmi profesionálneho tímu, ktorí môžu klientove potreby kompetentne posúdiť a ktorí sa prípadne budú podieľať na starostlivosti. I pacienti trpiaci smrteľnými chorobami oceňujú, keď im personál nemocnice povie pravdu, pod podmienkou, že je naďalej na ich strane a pomáha im vyrovnať sa s neodvratne prichádzajúcim koncom života.
V zariadení by mali byť vytvorené podmienky pre to, aby mohol byť klientov stav hodnotení periodicky a aby s ním taktiež mohli byť periodicky konzultované plánované postupy, k čomu niektoré zariadenia už zaväzuje zákon pri vytváraní individuálneho rozvojového plánu. Taktiež rodinní príslušníci klienta, prípadne jeho priatelia, majú nárok vedieť, čo sa s klientom počas pobytovej starostlivosti deje. Personál by im mal poskytovať tie informácie, s ktorými klient súhlasí, aby im boli poskytnuté.
Informácie o klientovi uložené v dokumentácii zariadenia je nutné chrániť proti zneužívaniu. Ak sú na papieri, je nutné ich držať pod zámkom a definovať jednoznačne okruh osôb, ktoré k nim majú prístup. Ak sú uložené v pamäti počítača, je možno ich chrániť heslom, bez ktorého nie sú z pamäti vyvolateľné. Klient má právo poznať informácie o sebe uložené v dokumentácii. Tohto práva však využívajú klienti zatiaľ len v cudzine. Naši klienti zatiaľ o tomto práve nevedia, neuplatňujú ho, personál si preto môže v dokumentácii bez zábran „uľavovať“ i od svojich negatívnych pocitov.
Zatiaľ sme uvažovali o toku informácií smerom od personálu ku klientom. Nemenej dôležité je, aby klienti mali vytvorené primerané príležitosti k odovzdávaniu informácií o sebe personálu. Zhromaždenia, stretnutia, schôdzky a „komunity“ obvykle neposkytujú ani dosť času, ani dosť súkromia na zdieľanie dôvernejších informácií. Klient, ktorý je nesmelý, depresívny, úzkostný, nezdielny, zmätený je ľahko prehliadnuteľný alebo zatienený iným. Každý klient by mal mať vždy možnosť odovzdať niekomu z personálu svoje potreby tvárou v tvár a mal by dostať záruku, že tieto informácie bez jeho súhlasu nebudú odovzdávané nikomu ďalšiemu.
Pri komunikácii je vhodné používať krátke vety, bez cudzích slov a abstraktných pojmov. Niekedy je potrebné štruktúrovať vyjadrenie do jasných bodov, otázkami si spätne overiť, či užívateľ zdieľanie pochopil. Je potrebné hľadať spôsoby, ako účinne odovzdávať informácie konkrétnemu klientovi. Zrozumiteľné informácie o možnostiach sú nutné k tomu, aby sa užívatelia mohli podieľať na rozhodovaní o podobe služby. Iba tak môže klient urobiť tzv. informovanú voľbu. Ak majú klienti rozhodovať o svojom živote, potrebujú predovšetkým poznať možnosti, medzi ktorými si môžu voliť. Niektorí potrebujú tieto možnosti vidieť na vlastné oči, iným stačí varianty ukázať na piktogramoch a pod.
Ľudia s mentálnym postihnutím často žijú v zabehaných stereotypoch. Vďaka zažitým zvykom a malej skúsenosti majú nejasnú predstavu o tom, čo by mohli zmeniť, teda aké služby by mohli skvalitniť ich život. Často nestačia len informácie o možnostiach, ale je potrebná podpora, aby si títo ľudia mohli vyskúšať niečo nové. Je žiadúce smerovať klienta postupne k obmedzovaniu rozsahu poskytovanej pomoci, pokiaľ ju je možné niečím nahradiť. Nahradzovanie časti služby neformálnou pomocou znižuje riziko, že sa využívaním sociálnej služby užívateľ bude vzdiaľovať bežnému prostrediu.
Môže sa stať, že klient je nespokojný so starostlivosťou, ktorú dostáva, prípadne sa touto starostlivosťou cíti byť poškodený, mal by mať možnosť podať si sťažnosť. Mal by byť informovaný o tom, komu ju má adresovať a akú formu má mať. O sťažnosti by mal byť vždy spísaný záznam. Zákon zaväzuje vypracovať spôsob podávania sťažností v procedurálnych podmienkach.
§ 9 zákona: „(6) Poskytovateľ sociálnej služby je povinný plniť procedurálne podmienky, personálne podmienky a prevádzkové podmienky poskytovania sociálnej služby (ďalej len „podmienky kvality poskytovanej sociálnej služby“) podľa prílohy č. 2 písm. A.
(7) Poskytovateľ sociálnej služby je povinný s postupmi, pravidlami a podmienkami spracovanými v súlade s prílohou č. 2 písm. A oboznámiť svojich zamestnancov a prijímateľov sociálnej služby v im zrozumiteľnej forme.
Vyplatí sa, keď sú najdôležitejšie pravidlá zhrnuté v zmluve o starostlivosti uzatváranej medzi klientom a zariadením. V zmluve tak stoja vedľa seba povinnosti oboch strán, klientov a personálu.
Pravidlá obvykle obsahujú
– kedy a komu je zariadenie určené,
– kedy a kde sa konajú programy, nakoľko sú povinné,
– kedy má klient voľný čas pre seba,
– kedy je nutné dodržiavať nočný kľud,
– ako sa udržuje a kontroluje hygiena a poriadok,
– ako je regulovaný individuálny kontakt medzi klientmi a personálom,
– ako je regulované vzájomné navštevovanie klientov vo vnútri zariadenia,
– ako a kedy je hodnotené správanie sa klienta v zariadení, pokiaľ je hodnotené,
– kedy a ako sa prejednávajú záležitosti týkajúce sa prevádzky zariadenia,
– kedy a za akých podmienok je možné zariadenie opustiť,
– normy týkajúce sa fajčenia, alkoholu a iných drog,
– normy týkajúce sa agresivity,
– normy týkajúce sa styku s vonkajším svetom (prijímanie návštev, korešpondencia, telefonáty),
– zodpovednosť klienta vo vzťahu k prevádzke zariadenia,
– spôsob oznamovania choroby a nárokov na liečbu,
– používanie vecí a zariadenia, ktoré majú klienti v zariadení k dispozícii,
– spôsob úhrad za škody, ktoré prípadne klient zariadeniu spôsobil,
– sankcie za porušenie noriem, prípadne okolnosti, kedy môže byť klient znovu prijatý do starostlivosti, ak bol prepustený za vážne porušenie poriadku zariadenia.
Popri písaných pravidlách existujú v každom zariadení ešte pravidlá nepísané, ktoré dopĺňajú alebo korigujú pravidlá oficiálne deklarované. Čím je rozpor medzi písanými a nepísanými pravidlami menší, tým ľahšie sa klient v prostredí zariadenia orientuje, tým lepšie môžu medzi sebou klienti a personál vychádzať. Zariadenie, ako každá inštitúcia, má tendenciu k byrokracii, ktorá prináša množstvo pravidiel, ktoré nie sú k hladkej prevádzke zariadenia nutné. Pretože nie sú funkčné, zostávajú len na papieri, prípadne sa dodržujú len formálne, naznačene. Tieto pravidlá sú balastom. Pozorovateľovi sa môže zdať, že prevádzku zariadenia prakticky nezaťažujú, pretože sa na ne príliš nedbá. Avšak vždy otravujú ovzdušie zdôrazňovaním nepotrebného a povyšovaním princípov nad záujmy klientov.
Na druhej strane sa nedá tvrdiť, že zariadenia, ktoré majú minimum pravidiel, sú zariadeniami fungujúcimi ideálne. Podstatné je, aby pravidlá tvorili koherentný celok, klientom pochopiteľný a zo strany klientov akceptovaný. Čoho sa majú pravidlá týkať, ktorú oblasť majú zachytiť určuje zákon v prílohe č. 2 medzi podmienkami kvality poskytovanej sociálnej služby.
§ 6 ods. 3 zákona: „Prijímateľ sociálnej služby v zariadení sociálnych služieb (ďalej len „zariadenie“) má právo aj
a) na utvorenie podmienok na zabezpečenie osobného kontaktu, telefonického kontaktu, písomného kontaktu alebo elektronického kontaktu s osobou, ktorú si sám určí, najmä za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, nadväzovania a udržiavania sociálnych väzieb s rodinou a komunitou a udržiavania partnerských vzťahov,
Niektoré zariadenia pracujúce na princípe terapeutickej komunity, podobne ako niektoré pobytové zariadenia vykonávajúce primárne represívne funkcie, obmedzujú návštevy príbuzných alebo ich na určitú dobu nepovoľujú. Komunitné zariadenia to robia preto, aby donútili klientov vžiť sa s kolektívom.
V ostatných zariadeniach sa postupne presadzuje tendencia umožňovať návštevy čo najčastejšie na niekoľko hodín. Malo by sa počítať s tým, že niektorý z návštevníkov budú chcieť využiť návštevu k rozhovoru s pracovníkom, ktorý je zodpovedný za starostlivosť o klienta, ktorého navštevujú. Klient by mal mať možnosť sa takéhoto rozhovoru zúčastniť. Ak je klientovi účasť odmietnutá, je nutné mu to zdôvodniť.
Klientom by malo byť poskytnuté miesto k prijímaniu návštev. Malo by byť dostatočne oddelené od miest, na ktorých iní klienti prijímajú návštevy, lebo aj pri tejto príležitosti túži každý človek po súkromí. U nás sa už tiež začínajú budovať izby, v ktorých môže klient stráviť so svojou návštevou nie len deň, ale aj noc.
§ 61 ods. 5 zákona: „Ak má poskytovateľ sociálnej služby, ktorý poskytuje celoročnú pobytovú sociálnu službu v zariadení uvedenom v § 34 až 36, 38 a 39, na to vytvorené podmienky, môže na prechodnú dobu poskytnúť, na účel udržiavania sociálnych väzieb s rodinou, partnerom a širším spoločenským prostredím, ubytovanie pre člena rodiny, partnera alebo fyzickú osobu, ktorú si prijímateľ sociálnej služby sám určí. Podmienky poskytnutia ubytovania podľa prvej vety poskytovateľ sociálnej služby určí v prevádzkovomporiadku alebo v domácom poriadku.“ (zariadenie podporovaného bývania, zariadenie pre seniorov, zariadenie opatrovateľskej služby, domov soc. služieb, špecializované zariadenie)
Zariadenie je voči komunite, ktorá ho obklopuje, cudzorodým prvkom. Ani také zariadenia, ktoré si komunita zriadila pre riešenie vlastných potrieb, nie sú nikdy dokonale priehľadné a nikdy v nich neplatia rovnaké pravidlá ako vo vonkajšom prostredí.
Zariadenie však nemôže žiť v úplnej izolácii od miestnej komunity. Využíva niektoré miestne služby a predovšetkým poskytuje zamestnanie miestnym obyvateľom. Obvykle je väčšina zamestnancov zariadenia miestnych a menšina do zariadenia dochádza.
Obec, ktorá na svojom území už zariadenie má, sa s ním taktiež naučila komunikovať. Klienti môžu v rámci svojich možností vypomáhať obci pri verejno-prospešných prácach, môžu navštevovať kultúrne, náboženské a iné inštitúcie v obci.
Ani pri tomto prieniku do miestnej komunity však nemožno počítať s jednoznačne pozitívnym prijatím klientov. Klienti sú miestnymi ľuďmi ostražito pozorovaní a každé ich vybočenie z noriem sa môže stať námetom verejných debát i sťažností. Vedenie zariadenia by malo počítať s istým neodstrániteľným napätím medzi klientmi a miestnymi obyvateľmi. Ústretovým krokom voči miestnej komunite môžu byť programy prístupné nielen klientom zariadenia, ale i akýmkoľvek iným záujemcom.
U dospelých ľudí s postihnutím platí, že by s nimi pracovníci mali jednať ako s dospelými ľuďmi. Teda rešpektovať ich súkromie, chápať ich ako partnerov, brať vážne ich rozhodnutia. Toto základné pravidlo ešte nie je všade zaužívané.
§ 6 ods. 3 zákona: „Prijímateľ sociálnej služby v zariadení sociálnych služieb (ďalej len „zariadenie“) má právo aj
b) na nenarušovanie svojho osobného priestoru okrem situácie, ktorá neznesie odklad a vstup je nevyhnutný na ochranu jeho života, zdravia alebo majetku, na ochranu práv a slobôd iných fyzických osôb alebo ochranu majetku zariadenia,“
Väčšina objektov, v ktorých sú zariadenia, neboli postavené na tento účel. Priestorové preťaženie je problémom nie jedného zariadenia. V záujme humanizácie zariadení sa dnes realizuje znižovanie počtu obyvateľov jednej obytnej miestnosti. V minulosti nebolo ničím výnimočným vidieť izbu zariadenia bez skríň, aj s 15 posteľami a úzkymi uličkami medzi nimi. Riaditelia zariadení hľadajú možnosti prestavby, dostavby objektov, aby podmienky klientov boli kvalitnejšie, narážajú však na všeobecný nedostatok financií.
Ďalším pozostatkom z minulosti je v niektorých zariadeniach nápadný nepomer medzi priestorom užívaným personálom a priestorom vyhradeným klientom. Nie je to len nepomer o výmere (existovali zariadenia, kde 4 členný personál užíval rovnakú plochu ako 40 klientov), ale aj vo vybavení. V zariadeniach sa často zdôvodňuje jednoduché vybavenie zlými skúsenosťami s klientmi, ktorí zariadenie ničia. A skutočne sa to stáva. Avšak nábytok, ktorý si klienti urobili sami alebo ho opravili, či iným spôsobom mali účasť na jeho umiestnení, už nebýva tak ničený. Tiež vhodne členený režim dňa nenecháva priestor k vybíjaniu ničiteľských sklonov.
Redukcia osobného priestoru. Tiež bariéry medzi územím personálu a územím klientov sú niekde tak málo priepustné, ako by šlo o väzenie, i keď zariadenie nie je väzením. Niekde ešte aj dnes domáci poriadok zariadenia zakazuje vstup klientov do miestností personálu. Niekde sme však svedkami aj opačného extrému – klienti vstupovali do miestnosti liberálne vedeného zariadenia bez zaklopania a bez vyzvania, takže personál bol sústavne vyrušovaný v tom, čím sa práve zaoberal. Preplnenie zariadení so sebou nesie aj redukciu klientovho osobného teritória obvykle na posteľ a nočný stolík, pričom v niektorých zariadeniach nesmie klient počas dňa posteľ užívať. Západoevrópsky štandard jedného či dvoch klientov v jednej izbe (dvoch v prípade, že klient spolubývajúceho chce) bude u nás ešte nejaký čas utópiou.
Klientovi dáva pocit súkromia nie len to, s kým môže, či musí obývať izbu, ale aj pravidlo určujúce, kto iný a za akých okolností do izby môže vstupovať. V mnohých zariadeniach personál neklope na dvere, keď vstupuje do miestností obývaných klientmi. Premyslené riešenia tohto aspektu súkromia musíme opäť hľadať na západ od našich hraníc. Môžeme tam vidieť napr. zariadenie pre rizikovú mládež, v ktorom majú izby klientov 2 kľúčové dierky – kukátka. Jednu používa klient tak, akoby patrila k jeho bytu, druhú môže použiť služba v prípade podozrenia, že klient má agresívne správanie a pod. Inak je vstup do izby celkom pod kontrolou klienta a personál by sa do nej v dobe, kedy klient nie je prítomný a nemôže dať súhlas, neodvážil vstúpiť.
Pocit domova vytvára súbor vecí, ku ktorým má človek osobný vzťah. Zariadenie by malo tejto potrebe maximálne vychádzať v ústrety a umožniť klientom zariadiť si svoje územie podľa svojho priania a vkusu, samozrejme s vylúčením predmetov, ktoré môžu ohroziť buď klienta, alebo jeho spolubývajúceho. V niektorých typoch zariadení majú dobrú skúsenosť s malými domácimi zvieratami, ktoré dokážu oživiť prostredie a poskytnúť upokojujúcu spoločnosť klientovi (nemusí ísť hneď o psy, niekto vystačí aj s akváriovými rybyčkami).
§ 61 ods. 6 zákona: „Poverený zamestnanec poskytovateľa sociálnej služby má právo v zariadení vstúpiť do obytnej miestnosti a príslušenstva obytnej miestnosti aj bez súhlasu fyzickej osoby, ktorej sa v nej poskytuje ubytovanie, ak vec neznesie odklad a vstup je nevyhnutný na ochranu života, zdravia alebo majetku tejto fyzickej osoby, na ochranu práv a slobôd iných fyzických osôb alebo ochranu majetku zariadenia.“
§ 6 ods. 3 písm. c)
podieľať sa na určovaní životných podmienok v zariadení uvedenom v § 34 až 40 prostredníctvom zvolených zástupcov prijímateľov sociálnej služby pri úprave domáceho poriadku, pri riešení vecí súvisiacich s podmienkami a kvalitou poskytovania sociálnych služieb a výbere aktivít vykonávaných vo voľnom čase; ak je prijímateľom sociálnej služby dieťa, má právo podieľať sa na určovaní životných podmienok v zariadení samo alebo prostredníctvom svojho zákonného zástupcu alebo inej fyzickej osoby, ktorá má dieťa zverené do osobnej starostlivosti na základe rozhodnutia súdu.
Základným predpokladom kultivácie prostredia zariadenia je tímová spolupráca všetkých: klientov, personálu, príbuzných, dobrovoľníkov, prípadne ďalších osôb, ktorý sa podieľajú na prevádzke zariadenia. Každý človek musí mať určitú zodpovednosť, musí mať vplyv na chod zariadenia, príležitosť k uplatneniu svojich zručností, teda k tomu, aby mohol byť ostatnými pozitívne hodnotený. Množstvo klientov prichádza do starostlivosti zariadenia s negatívnym seba hodnotením, s porušenou sebaúctou.
Prevádzku zariadenia je potrebné permanentne organizovať. Je treba zbierať informácie nutné k rozhodovaniu, vyhodnocovať ich, robiť rozhodnutia a kontrolovať, ako sú plnené. Tomu bývajú vyhradené programy, ktoré zhrnieme pod titulkom „stretnutia“. Môže ísť o tzv. komunity, na ktorých sú prítomní všetci profesionáli a všetci klienti, môže ísť len o schôdzky terapeutického tímu, o nemocničné vizity, o samostatné stretnutia všetkých zdravotných sestier alebo všetkých psychológov atd.
Okrem toho, že sa počas týchto stretnutí organizuje chod zariadenia, určujú sa na nich i normy správania a zviditeľňuje rozdelenie moci. Medzi personálom a klientmi obvykle stojí ešte tzv. spoluspráva reprezentujúca záujmy klientov, volení zástupcovia. Už spôsob rozsadenia účastníkov stretnutia v miestnosti a čas, ktorý má kto počas stretnutia k dispozícii, napovedajú, ako sa kto môže na vytváraní noriem podieľať a akú má moc. Počas stretnutí býva hodnotené chovanie klientov. V zariadeniach, v ktorých sa používa bodovací systém, sa počas stretnutí udeľujú body, ktoré pre klientov buď znamenajú výhody, alebo zobratie výhod. Medzi zariadeniami sú rozdiely v tom, nakoľko bodovanie ovplyvňuje spoluspráva, i v tom, nakoľko sa môže klient sám brániť, ak sú mu podľa jeho názoru body udelené nespravodlivo.
Pracovné aktivity sú buď bezprostredne nutné na prevádzku zariadenia (údržba budovy, varenie, žehlenie…), alebo klienti pracujú na niečom, čo s prevádzkou ústavu priamo nesúvisí, prípadne pracujú na inom mieste, za prácou dochádzajú. Prínos práce klientov pre zariadenie je očividný. Táto práca sa stáva problémom len v prípade, keď jej výsledky obohacujú niekoho z personálu, nie zariadenie a klientov. Obecne platí, že čím viac sa klienti môžu podieľať na prevádzke zariadenia, tým je pre nich zariadenie lepším miestom.
Práca by mala byť vymyslená tak, aby riziko zlyhania klienta bolo minimálne. Starším ľuďom by mohla monotónna práca vyhovovať, hlavne ženám, ktoré sú pri zaobchádzaní s malými predmetmi obratnejšie než muži a ktorým sa darí i pri stereotypnej práci spolu komunikovať. Mladý a hyperaktívny klient by mal byť zamestnaný prácou nestereotypnou, fyzicky náročnejšou a takou, ktorej výsledok je vidieť.
V rozpise denných programov nachádzame v niektorých zariadeniach tzv. relaxačné cvičenia. Konajú sa jeden až tri krát denne. Šport pestovaný s prihliadnutím k možnostiam klientov je nepochybne významnou zložkou denného režimu. Šport prevádzaný dlhodobo má pozitívny vplyv ako na telesnú kondíciu klientov, tak na ich psychický stav. Športové aktivity by mali zodpovedať veku klientov, mali by rešpektovať i ich hendikep.
Snáď vo všetkých zariadeniach, v ktorých je každodenný režim spestrovaný pobytmi v prírode, sa tento typ programu teší veľkej obľube u klientov a niekedy i u časti personálu.
Denný režim môže zahŕňať programy alebo činnosti, ktoré sa klientom javia len ako „činnosť pre činnosť“, „práca pre prácu“. Činnosti, ktoré klienti vnímajú ako nezmyselné, interpretujú skôr či neskôr ako prejav nezáujmu profesionálov, či dokonca ako sankciu. Keď sa to profesionáli dozvedia, tak sú prekvapení. Interpretácia je to však logická.
Klienti by mali mať vplyv nielen na to, čo sa v zariadení deje s nimi osobne. Ich správy o tom, ako vnímajú prevádzku zariadenia by mali túto prevádzku ovplyvňovať. Podpora toku informácií od klienta k personálu je dobrou prevenciou degenerácie režimu zariadenia do formy, ktorá viac vyhovuje zamestnancom než tým, o ktorých má byť v zariadení postarané.
Naše zariadenia, na rozdiel od tých na východ od našej hranice, netrpia nedostatkom hygieny. Skôr naopak. Hygiena je u nás jednou z najobľúbenejších posadnutostí, v mene ktorej možno klientov neustále zamestnávať.
Stolovanie v niektorých zariadeniach nie je zväčša príjemnou záležitosťou. Jedálne sú veľké, holé miestnosti, stravníci jedia natlačení pri stoloch, počas jedla panuje hluk, okamžite po jedle sa vracia príbor, taniere a odchádza sa. V rodine je jedlo príležitosťou ku kontaktu, k zdieľaniu a plánovaniu, je to rituál demonštrujúci a potvrdzujúci vzájomnosť. V niektorých zariadeniach chápe personál tento význam spoločného jedla a organizuje spôsob stolovania aj prostredie tak, aby bol kontakt medzi klientmi uľahčený a aby sa jedlo stalo udalosťou, na ktorú sa všetci zúčastnení tešia.
§ 7 Poskytovateľ sociálnej služby je povinný
a) prihliadať na individuálne potreby prijímateľa sociálnej služby,
b) aktivizovať prijímateľa sociálnej služby podľa jeho schopností a možností,
c) poskytovať sociálnu službu na odbornej úrovni,
Povinnosťou poskytovateľov sociálnej služby je prihliadať na individuálne potreby prijímateľa sociálnej služby, aktivizovať prijímateľa podľa jeho schopností a možností. Pokiaľ ide o prijímateľa umiestneného v ZSS s celoročnou pobytovou formou, aj s cieľom návratu do prirodzeného rodinného prostredia alebo komunitného prostredia.
V niektorých zariadeniach pretrváva tendencia k izolácii klientov od vonkajšieho sveta, nedostatočné rešpektovanie práv klientov a centrálne riadené poskytovanie služieb, ktoré nezohľadňuje individuálne zvláštnosti a potreby klientov. Potreby užívateľov s ťažkým postihnutím sú prehliadané – ležia na izbách s mnohými ostatnými bez podnetov, bez kontaktov s nepostihnutými ľuďmi. Potreby užívateľov s postihnutím ľahším sú uspokojované v miere, ktorá je prílišná a klientov zbytočne zbavuje možnosti uplatniť sa a niesť za seba zodpovednosť. (nové financovanie môže byť k zmene v tomto smere nápomocné)
Využívanie bežných služieb – či už s podporou ďalšej osoby, alebo bez nej – zvyšuje samostatnosť osôb s postihnutím a predstavuje krok k integrácii. Ďalším cieľom je, aby ľudia s postihnutím čo najviac rozvíjali svoje schopnosti a zručnosti, vďaka čomu by sa mohli do spoločnosti zapojiť. To znamená, aby sa naučili naviazať kontakt a komunikovať. K učeniu je potrebné vytvoriť príležitosť. Tú im v určitej miere poskytuje každý spoločenský kontakt, ale samotný kontakt nemusí stačiť. Tam kde nestačí, je potrebné ponúknuť výukový program.
Dôležitým krokom je aj osvetové pôsobenie na väčšinovú spoločnosť, informovanie o možnostiach týchto ľudí, o tom, v čom potrebujú pomoc a čo môžu zvládnuť sami. Cieľom práce s postihnutými je aj smerovanie k postupnému zmenšovaniu podpory, teda k tomu, aby stále viac robil pre seba sám klient. Tento cieľ je možné uplatňovať bez ohľadu na mieru postihnutia. Každý človek sa môže v niečom zlepšovať a následne zvládať niektoré činnosti alebo ich časť sám. Isteže poskytovať podporu klientovmu rozvoju je žiadúce do takej miery, do akej je ochotný sa na tomto procese podieľať. Rovnako ako ostatní ľudia má právo povedať, že sa už zlepšovať nechce. Ako náhle klient nie je schopný aktívnej participácie, cieľ sa mení na zaistenie kompenzácie obmedzených schopností užívateľa.
Zatiaľ len málokde je venovaná starostlivosť supervízii § 9 ods. 10 a vzdelávaniu zamestnancov § 84 ods. 20, 21. Zníženie počtu klientov na jedného pracovníka podľa § 9 ods. 10 automaticky nevedú k zmene spôsobu práce.
Vznik novej inštitúcie ani jej deklarovaná transformácia neznamenajú, že sa v nej pracuje kvalitatívne inak. Personál so zemnou prostredia neopustil stereotypy. Preto u nás viac než inde hrá rozhodujúcu úlohu vedúcu pracovník.
Personál
Funkčný tím pracovníkov musí byť zostavený podľa koncepcie zariadenia. Keď koncepcia chýba, zariadenie nepracuje dobre a nie je príťažlivé ani pre potenciálneho zamestnanca. Najľahšie je stanoviť kritériá vzdelávania a výcviku, ťažšie je posúdiť osobnostné predpoklady pre zastávanie určitého miesta.
Budúce kandidátovo pôsobenie v novom prostredí sa dá dobre predpovedať podľa výsledkov jeho pôsobenia na predchádzajúcom pôsobisku. Človek, ktorý mal podľa referencií na predchádzajúcich pôsobiskách vážne konflikty, nepresvedčivo zdôvodnené absencie, zneužíval alebo týral klientov, bude svoje jednanie ospravedlňovať zaujatosťou predchádzajúcich vedúcich podávajúcich o ňom „skreslené správy“. Všetky takéto informácie stoja za preverenie.
Úvodné interview kandidáta na prácu v zariadení s vedúcim je dobré doplniť stretnutím kandidáta s tímom, s ktorým by mal v budúcnosti pracovať. Jeho reakcie na ústavnú starostlivosť a pokusné zapojenie do práce zariadenia majú vyššiu hodnotu než výsledky psychologických testov, ktoré dokážu odhaliť len hrubé osobnostné abnormality.
Zmena pozície pracovníka v tíme zariadenia je pre vedenie niekedy zložitejším problémom než prijímanie nového pracovníka. Pri rozhodovaní o povýšení hrajú veľkú úlohu sympatie , resp. antipatie, ktoré kandidát vzbudil počas svojho pôsobenia v zariadení.
Vedúcim zariadení sa dá odporučiť zásada moderného managementu preverovať spôsobilosť pracovníkov periodicky. Pracovníci majú svoje osobné plány, ktoré sú koordinované s cieľmi organizácie. Pri previerke sa skúma, či pracovník za dané obdobie ciele dosiahol.
Jasné rozdelenie kompetencií a zodpovednosti je samozrejmým predpokladom dobrého fungovania zariadenia. Organizačne výhodné je rozčlenenie personálu do funkčných jednotiek, ktoré nesú maximálne možnú mieru zodpovednosti, rozhodovacie právomoci. Zodpovednosť je nutné mať aj ekonomickú. Funkčná jednotka môže byť pri práci s jednotlivým klientom do tej miery pružná, že konečnú zodpovednosť za vedenie prípadu prenecháva tomu, kto je v daný moment vďaka svojej profesionálnej a osobnostnej výbave najspôsobilejší prípad viesť.
Veľkým súčasným problémom našich zariadení sú neformálne podskupiny personálu, ktoré vznikli vďaka spoločným záujmom. Stáva sa, že v zariadení stále pracuje bývalý riaditeľ a ďalší pracovníci, ktorí už síce nemajú právomoci, majú však priaznivcov. Sieť priaznivcov môže zahŕňať i časť klientov, ich rodinných príslušníkov. Nové vedenie zariadenia si vytvára inú sieť.
§ 7 zákona: „Poskytovateľ sociálnej služby je povinný
d) spolupracovať s rodinou, obcou a komunitou pri utváraní podmienok na návrat prijímateľa sociálnej služby poskytovanej v zariadení s celoročnou pobytovou formou do prirodzeného rodinného prostredia
alebo komunitného prostredia s prednostným poskytovaním sociálnej služby terénnou formou, ambulantnou
formou alebo týždennou pobytovou formou, a to so súhlasom prijímateľa sociálnej služby a pri rešpektovaní jeho osobných cieľov, potrieb, schopností a zdravotného stavu.“
Zariadenie je prostredím, ktoré nahrádza domov. Personál a spoluobyvatelia domova nahrádzajú rodinu a priateľov. Preto tak ľahko vzniká napätie medzi tými, ktorý žijú v zariadení a tými, ktorý k nim síce prirodzene patria, ale môžu ich v zariadení len navštevovať. Príbuzný môžu vnímať prostredie zariadenia ako miesto, kde sa odohráva niečo, čo im nie je v plnej miere prístupné, ani priehľadné. Môžu žiarliť, pretože si predstavujú, ako ten, ktorý doteraz s nimi žil a zdieľal všetko, čo sa doma prihodilo, zdieľa čosi iné s cudzími ľuďmi a tým svojej rodine uniká.
Personál, klient a sieť klientových blízkych osôb sú tri inštancie, ktoré sa ideálne hodia k triangulácii akéhokoľvek konfliktu. Niekoľko príkladov: dievča, sirota, vychovávaná tetou, bola niekoľkokrát hospitalizovaná na psychiatrickej liečebni s diagnózou „poruchy správania“. Primárka príslušného oddelenia je v otvorenej koalícii s tetou, tieto dve ženy sú dohodnuté, že kedykoľvek bude dievča tete nadávať, bude znovu hospitalizovaná. Dôvody, prečo dievča tete nadáva nikto nikdy neskúmal. Žena stredného veku absolvovala prázdninový pobyt v rehabilitačnom stredisku, aby sa zbavila nadváhy. Po príchode domov oznámila manželovi, že bola mimo iného vyšetrená psychológom, ktorý údajne konštatoval, že jej prejedanie musí on zmeniť, aby mohla lepšie zvládať doporučené obmedzovanie v jedle. Táto žena sa pokúšala vyvolať dojem, že súhlasí s názorom odborníka, ktorý sa podieľal na jej liečbe.
Personál nemôže zabrániť všetkým pokusom o trianguláciu rodinných konfliktov. Premysleným spôsobom práce s príbuznými sa však dá predísť nedorozumeniam. Ak je niekto z personálu v kontakte s klientovou rodinou ešte pred klientovým vstupom do starostlivosti, môže rodinu kvalifikovane informovať nielen o tom, čo čaká klienta, ale môže sa pokúsiť o predpoveď toho, čo sa po klientovom odchode stane doma, prípadne môže rodine ponúknuť pomoc, keby sa sama nedokázala s očakávanou zmenou rovnováhy vyrovnať.
Tesne pred prijatím klienta do zariadenia sa robia tzv. iniciálne pohovory. Pozvú na ne pacienta, ale aj osobu ktorú považuje za najbližšieho človeka. Príbuzný dostane základné informácie o spôsobe liečby, taktiež ako by sám na pacientovej liečbe mohol participovať. Niektoré prevýchovné, prípadne liečebné systémy zapájajú príbuzných do terapeutického procesu ešte intenzívnejšie, a to logicky vo fáze vyvrcholenia liečby alebo doliečovania. Je vždy ľahšie angažovať na výchove, či liečbe príbuzných detí, než príbuzných dospelých klientov.
§ 9 individuálny rozvojový plán
§ 9 ods. 1 zákona: “Poskytovateľ sociálnej služby uvedenej v § 34 až 40 je povinný plánovať poskytovanie sociálnej služby podľa individuálnych potrieb, schopností a cieľov prijímateľa sociálnej služby, viesť písomné individuálne záznamy o priebehu poskytovania sociálnej služby a hodnotiť priebeh poskytovania sociálnej služby za účasti prijímateľa sociálnej služby (ďalej len “individuálny rozvojový plán”). Účasť prijímateľa sociálnej služby podľa prvej vety sa nevyžaduje, ak to neumožňuje jeho zdravotný stav.“
Poskytovanie sociálnej služby v zariadeniach pre fyzické osoby odkázané na pomoc inej fyzickej osoby a pre fyzické osoby, ktoré dovŕšili dôchodkový vek, je nutné plánovať (tzv. individuálny rozvojový plán“) podľa individuálnych potrieb, schopností a cieľov prijímateľa sociálnej služby, o priebehu viesť záznamy, tento priebeh hodnotiť a to za účasti prijímateľa sociálnej služby, ak to umožňuje jeho zdravotný stav. Ide o tieto zariadenia: zariadenie podporovaného bývania, zariadenie pre seniorov, zariadenie opatrovateľskej služby, rehabilitačné stredisko, domov sociálnych služieb, špecializované zariadenie a denný stacionár.
